“Ellie, my bychom chtěli vidět Londýn… tvýma očima,” hovorí mi kamarátka Helča, ktorá je u nás s manželom Davidom pár dní na návšteve. Centrum aj najznámejšie pamiatky už obaja videli a teraz by si chceli rozšíriť obzory a spoznať Londýn aj z inej stránky než len z tej, ktorá sa obyčajne ocitne ako suvenír na chladničke.

Natešene súhlasím a viem presne, kam ich vezmem (máme na to celú nedeľu). Som si istá, že o turistov ani nezakopneme. Ste pripravení na moje londýnske tajomstvá? V dnešnom príbehu ich totiž prezradím aj vám! 

Dulwich Village: Malebná štvrť na juhu Londýna 

Bývame v južnom Londýne, ktorý je celkovo medzi turistami menej známy než sever, kde nájdete všetky tradičné veci ako Buckingham Palace, Trafalgar Square či mrakodrapy s vtipnými prezývkami Uhorka, Vysielačka či Strúhadlo na syr. 

Výlet plánujem začať tým, že sa vlakom odvezieme do Dulwich Village. Možno ste si už všimli, že na juh od Temže metro veľmi nejazdí (drvivá väčšina zastávok je na severe, ktorý je pod zemou prešpikovaný ako starý ementál - a londýnske metro je veru aj podobne aromatické). 

Tu narážame na prvú drobnú prekážku: naša vlaková stanica je dnes zatvorená kvôli opravám, takže sa napokon vezieme ako jediní cestujúci v náhradnom autobuse (poschodovom, takže Helča a David aspoň majú typický londýnsky zážitok ako bonus). Londýnske vlaky by boli super, keby neboli také nevyspytateľné. Časté štrajky som prestala počítať, keď mi došli prsty na rukách. 

Vystupujeme vo West Dulwich, kde vstupujeme do maličkého parku Belair Park, ktorý vznikol z bývalých záhrad okolo snehobieleho sídla Belair House, postaveného v roku 1785 pre bohatého obchodníka s kukuricou (zo zámku je dnes reštaurácia). 

Týmto parkom s Romčíkom a malým chodíme často a najradšej po lesnom chodníku okolo miestneho jazierka, o ktorom som sa len nedávno dozvedela, že je to v skutočnosti posledný pozostatok stratenej rieky Effry (poznámka: okrem Temže sú ostatné londýnske rieky buď pochované pod zemou ako súčasť mestskej kanalizácie alebo úplne zanikli). 

Je ukážkovo krásny jesenný deň, takže sú všetci vonku a hrajú kriket, tenis alebo futbal. Zdá sa mi, že všetci Angličania majú kraťasy, zatiaľ čo my traja už máme svetre a kabáty. 

Z parku mierime k Dulwich Picture Gallery, maličkej, ale historicky aj architektonicky zaujímavej galérii, ktorá je najstaršou svojho druhu na svete! Dnes ju nenavštívime, ale milovníci umenia (hlavne Rembrandta, Rubensa či Poussina) by ju nemali vynechať. 

Pri galérii je pekná kaviareň (Flotsam & Jetsam), v ktorej robia výborné sendviče a v záhrade sú lavičky, na ktorých sa dá príjemne posedieť a oddýchnuť si. 

Z galérie smerujeme do Dulwich Village, miestneho miniatúrneho centra, na ktoré nás upozorňujú aj pekne maľované šípky. Kráčame okolo kaplnky Christ's Chapel, ktorá má zozadu krásne historické nádvoríčko (odporúčam nakuknúť). Nakukli sme do brány vedúcej do Dulwich Parku, ktorý si ale nechávame až na neskôr. Hneď na začiatku parku stojí rozkošný domček ako z rozprávky, v ktorom sídli detské centrum s vtipným anglickým názvom Whippersnappers. 

V Dulwich Village si vystojíme radu v obľúbenej pekárni Gail's. Je to reťazec, ale pečú DOKONALÉ škoricové buchty (cinnamon bun): na vrchu chrumkavé a naspodku vláčne a maslové. Dávame si aj kávu a všímame si, že červená telefónna búdka, ktorá tu stojí, je v skutočnosti defibrilátor - častý fenomén hlavne na anglickom vidieku. 

Pomotáme sa po obchodíku s krásnymi vecami Tomlinsons a ja silou-mocou odolávam, aby som si v kvetinárstve (Bartleys Flowers Limited) nekúpila plnú náruč nádherne ružových vresov, ktoré mi pripomenuli vresoviská v Peak District. Podobne odolávam aj pred kníhkupectvom. Neďaleko je malá pobočka reštaurácie Megan's, ktorá má prekrásny romantický interiér (plný svetielok a makramé lustrov) a na ktorej sestru sme si v Battersea museli vystáť radu, aby sme sa tam dostali. 

Náhodne odbočujeme a vychutnávame si architektúru kľudného londýnskeho predmestia - krásne udržiavané vily z oranžových tehál, vchody s vitrážovým sklom, typické príjazdové cestičky z mozaiky so šachovnicovým vzorom. Jeseň Londýnu neskutočne pristane a stromy už majú oranžové a žlté ombré, ako poznamenáva Helča. Fotiť by sa dalo na každom kroku a aj často zastavujeme. 

Napokon vchádzame bočnou bránou do Dulwich Parku, v ktorom ich beriem na moju obľúbenú drevenú lávku nad jazierkom a do skrytej oplotenej záhrady, kam chodievame kŕmiť veveričky. 

Sú také krotké, že ich ku mne hneď pribehne niekoľko a skúmajú, či mám orechy alebo gaštany. “Ty jseš fakt jako ta Disney princezna,” smeje sa David, ktorý už dlho sleduje môj blog (prirovnanie k Disney princeznej som už použila). Krčím plecami, lebo na to ťažko niečo namietať. Som rada, že sa im môj pomalý, zelený Londýn tak páči, hoci už začíname byť hladní a unavení. 

Cez park a náhodné krásne ulice sa vraciame smerom k autobusovej zastávke, z ktorej pokračujeme do Crystal Palace. 

Crystal Palace: Londýnske San Francisco

Crystal Palace nesie svoj názov podľa dnes už neexistujúceho skleneného paláca z viktoriánskej éry. Postavili ho v roku 1851 v Hyde Parku, aby v ňom mohli usporiadať veľkolepú svetovú výstavu (Great Exhibition). Po skončení výstavy palác presunuli na súčasné miesto, ale v roku 1936 zhorel a dnes sa po ňom zachovali len nepatrné stopy - napríklad sfingy a či vyvýšené terasy - a maličké múzeum. 

Autobusom sa vezieme do rušnej časti, ktorú miestni prezývajú “The Triangle”. Je to doslova trojuholník ulíc, na ktorých sídlia samé zaujímavé podniky, obchodíky a reštaurácie. Dávame si neskorý obed v halloweensky vyzdobenom pube Sparrowhawk. Keby sme mali viac energie, určite by sme sa nekonečne dlho túlali kopcovitými ulicami v okolí, ktoré (hlavne v slnečnom počasí) pripomínajú San Francisco. Ale šetríme sily, kocháme sa krásnym výhľadom na mrakodrapy v diaľke a keďže je nedeľa, beriem Helču a Davida na svoj obľúbený blší trh na Haynes Lane a do gýčovito farebného pop-up obchodu s vintage módou Free the Gallery. 

Kým si Helča a David skúšajú pár krásnych kúskov, dávam sa do reči s milou pani s nádhernom smaragdovo zelenom kabáte a červených šatách, ktorá sa nahlas chichoce, že vyzerá ako chodiace Vianoce. Kabát má zo sekáča a dúfam, že raz niekde presne taký objavím aj ja! 

Po anglických blšákoch a sekáčoch chodím fakt rada a vždy s jasným poslaním, momentálne napríklad zháňam starožitnú čajovú konvičku, ktorá by pasovala k viktoriánskym prasknutým šálkam, čo mám doma. 

Kupujeme chlieb v pekárni Blackbird Bakery (jednu pobočku máme aj v našom susedstve a tak viem, že pečú výborný kváskový chlieb) a okolo neviem koľkých starožitníctiev sa vraciame ku Crystal Palace parku. Je velikánsky a dnes už nemáme čas na jeho návštevu, tak možno nabudúce. S Romčíkom ho máme prechodený krížom-krážom: je v ňom napríklad bludisko (The Maze), koncertné pódium, športové centrum s niekoľkými štadiónmi, jazierko so sochami dinosaurov (ktoré mimochodom tiež pochádzajú z viktoriánskej doby)... skrátka je to príjemné miesto, kde je vždy čo robiť. 

Poslednú zaujímavosť ukazujem Helči a Davidovi len v mobile, pretože zatiaľ nie je verejne prístupná. Je to podchod prekrásnej viktoriánskej vlakovej stanice, ktorý sa zachoval v podzemí (stanica fungovala v dobe, kedy ešte existoval Crystal Palace a ľudia ho navštevovali ako dobovú raritu). Mala som to šťastie podchod vidieť v rámci londýnskeho festivalu architektúry ako jedna z mála, než dokončia rozsiahlu rekonštrukciu a po vyše sto rokoch ho otvoria pre verejnosť. Skryté tajomstvá, ktoré sú pre väčšinu ľudí neviditeľné, sú moja špecialita a Londýn je na ne nevyčerpateľne bohatý. 

S touto myšlienkou ukončujem dnešný “deň podľa Ellie” a dúfam, že si Helča a David odvezú na Londýn krásne spomienky.

Tí, čo ma sledujete dlhšie, už viete, že som nepokojná duša so srdcom na dlani, ktorej najväčší dar je písať všelijaké príbehy o tom, čo sa jej v živote deje (napríklad teraz sa mi deje Londýn). A pre tých, ktorí ste Dievča objavili len nedávno… tu je 15 náhodných faktov o mne:

- Odmalička som chcela byť spisovateľka a svoje prvé príbehy som písala na starožitnom písacom stroji od babky, ktorý bohužiaľ asi skončil v kovošrote.

- Keď ma niečo chytí, dokážem tým byť riadne posadnutá: mala som obdobie, kedy som fanaticky zbožňovala Írsko (dnes je to viac Škótsko), vyznávala novodobé čarodejníctvo Wiccu, nosila zásadne iba čiernu či študovala absolútne všetko spojené so životom cisárovnej Alžbety.

- Vyštudovala som blízkovýchodnú archeológiu a počas štúdia som jazdila na vykopávky do Sýrie či do Turecka. Bola som na doktoráte, keď som si našla prvú brigádu ako copywriterka. Napokon som sa rozhodla, že mi copywriting dáva viac voľnosti (nielen finančnej) než akademická dráha. Archeológia je moja veľká láska.

- Keď počujem škótsky alebo írsky prízvuk, je mi straaaaaaaašne dobre. Občas sa pristihnem, že podvedome napodobňujem írsky prízvuk, keď hovorím po anglicky. Ako Saoirse Ronan.

- Máme jazvečíka Fergusa, ktorý je strašne tvrdohlavý, uštekaný a smiešny. Milujem ho a beriem ho ako člena nášho šedivého klanu.

- Ako malá som si poranila nerv v prostredníku na pravej ruke a stratila som schopnosť ho ohnúť. Podľa toho dodnes rozlišujem, ktorá moja ruka je pravá.

- V Londýne mám najradšej park St Dunstan in the East, ktorý vznikol v ruinách zničeného kostolíka. Je to tiché a krásne miestečko učupené prakticky v tieni mrakodrapov. Milujem, ako dýcha históriou.

- Keby som nežila v Anglicku, moja druhá voľba by bola Kanada.

- Moje vysnívané krajiny, kam by som sa chcela pozrieť, sú Madeira a India. Rada by som sa tiež na dlhšie vrátila do Japonska, z ktorého som videla len Tokyo.

- V Londýne bývame v prenajatej chalúpke, ktorá je vyše 150 rokov stará a bola postavená počas viktoriánskej éry. Je útulná, plná charakteru a občas nám tu všetko padá na hlavu, ale mám ju rada (hoci náš obstarožný bojler vydáva zvuky ako Titanic po narazení do ľadovca a začala som ho preto prezývať Vorvaň). Chalúpku zdieľame ešte s jedným pánom, ktorý býva v druhej, samostatnej polovici, a najnovšie s myškou, ktorá sa nám v noci zakráda po kuchyni.

- Veľmi rada spievam a chodím na karaoke, ale iba v spoločnosti priateľov. Nemám spevácke ambície a karaoke bol pre mňa zo začiatku spôsob, ako sa donútiť vyliezť z komfortnej zóny. Navonok tak nepôsobím, lebo mám plno skúseností s rozprávaním na verejnosti (chvíľu som napríklad prednášala na Filozofickej fakulte či vystupovala vo vedeckom stand-up projekte Science Slam), ale stáť s mikrofónom na pódiu je pre mňa v skutočnosti vrchol úzkosti, keďže bojujem s pokriveným sebahodnotením.

- Knihu Dievča v Londýne som chodila písať do kaviarní počas materskej (vždy, keď som mala možnosť, že mi malého niekto strážil alebo s ním bol manžel). Väčšinu kapitol som však mala vymyslenú už dávno predtým - vyplynuli z môjho blogu, ktorý som začala písať, keď sme prvýkrát žili v Londýne. Práca na rukopise bola akoby ste vypustili fontánu: všetko akoby zrazu chcelo na papier!

- Dievča v Londýne nie je moja prvá kniha. Na strednej škole som spolupracovala so spisovateľom a historikom Milošom Jesenským a dodala som mu texty o histórii čarodejníckych procesov na Slovensku do knihy Čarodejnice, alchymisti a hľadači pokladov na Slovensku.

- Som vydatá za Čecha a už od vysokej školy som bývala prevažne v Brne, čiže moja slovenčina je chtiac-nechtiac “obohatená” o čechizmy. Dlho som tomu odolávala, ale dnes svoju domácnosť vnímam (aj vďaka nášmu synčekovi) ako zmiešanú česko-slovenskú a mám to na nej rada. V zahraničí sa rozdiely medzi našimi národmi dosť stierajú a sústredíme sa viac na to, čo máme spoločné.

- Moje obľúbené knihy sú Anglický pacient (Michael Ondaatje) a Brooklyn (Colm Tóibín). Môj obľúbený film je Far from the madding crowd (2015), hoci najčastejšie dookola pozerám Harryho Pottera. Always.

Mám kamarátku, ktorá pracuje ako sestrička na áre. Je veľa vecí, ktoré na nej obdivujem, ale asi najviac to, ako sa dokáže celé roky starať o mimoriadne ťažké prípady, ktoré nezriedka končia smutne, a napriek tomu si zachovať veľkú ľudskosť, ktorou Lúca prekypuje. 

Vždy má prehľad o všetkom, čo sa v našom živote deje, vždy ma vypočuje, nech sa deje čokoľvek a je to expertka na udalosti typu narodeniny či dokonca naše výročie svadby, na ktoré sme my sami s Romčíkom tento rok úplne zabudli. Sme kamarátky už dlho a Lúcu považujem za najsilnejšie srdce každej party. Srdce levice. 

Nedávno nás aj s manželom a dcérkou navštívila v Londýne a večer po uspávaní mi úplnou náhodou napadlo, že sa konečne opýtam na to, na čo som akosi nikdy nemala odvahu. 

Väčšinou sa zaujímam hlavne o jej historky z nemocničného prostredia, ale tentokrát to zo mňa vypadlo. Ten veľký slon, ktorý sa zrazu pred nami zhmotnil v miniatúrnej obývačke našej chalúpky: 

“Luci, ľudia vám tam často umierajú, že?” 

“No… jo, bohužel jo,” odvetí Lúca a pokrčí ramenami. Taký je život, hovoria mi jej oči, ktoré, ako mi práve došlo, vidia smrť zblízka a tak často, ako si to my ostatní nevieme predstaviť. 

“A-aké to je?” 

“Většinou smutné. Někdy nečekané, ale jindy zas jako osvobození. Nebo jak to myslíš?” 

“Ja vlastne neviem… len mi to tak napadlo. Je napríklad nejaký zvyk, ktorý vy ako personál dodržiavate?” (Prehĺtam hrču v krku. Neviem, kde sa tam vzala.) “Keď niekto umrie?” 

Lúca sa zháči a potom prikývne: “No vlastně ano. Vždy čekáme dvě hodiny, kdysi to asi byla taková pojistka, teď už spíše jen zvyk… než někomu zavoláme. A ještě otevíráme okno.” 

“Okno?” 

“Jo, otevíráme okno v pokoji, někdy už když vidíme, že se smrt opravdu blíží. Aby duše mohla vyletět svobodně ven.” 

“To je pekné, že to robíte.” Vydýchnem. 

Lúca sa zamrví na gauči a vyzerá unavene. Možno je to dlhým dňom, ktorý máme s dvomi malými deťmi za sebou, možno sa na nej však predsa len podpísala nechcená rola občasnej sprievodkyne duší na druhý svet. 

Bavíme sa asi o niečom inom, v pozadí hraje seriál, ale ešte mi to nedá.

“Luci? Spomínala si mi, že sa ťa niekto nedávno pýtal, či pacientov vážne beriete len ako kus mäsa.”

Zaháňam svoje vlastné potlačené predstavy všetkých tých zamračených sestier, ktorým stres a únava vyhnali všetku ľudskosť z tváre. Lebo aj to je realita - Lúca o tom vie svoje a o práci v nemocničnom prostredí si určite nerobí ilúzie. 

“I to se někdy děje. Jsme jen lidi…”

Chytám ju za rameno a skáčem jej do reči: “Podľa mňa neberiete. Nie v hĺbke duše. To by to okno ostalo zatvorené.” 

Som rada za jej úsmev. Obe náhodne zablúdime pohľadom k oknu a potom už naozaj meníme tému. 

O Anne Boleynovej sa toho napísalo veľa. Kráľovná, milenka, čarodejnica, intrigánka, smilníčka, inteligentná žena, vinná alebo nevinná? Jej osobnosť ma vždy priťahovala práve tým, koľko toho o skutočnej Anne nevieme… jej príbeh totiž vždy rozprávali len tí druhí. 

 

 

 

Hever Castle je vzdialený necelú hoďku autom od Londýna. Vstupné síce stojí skoro 20 libier na osobu, ale podľa mňa to stálo za to a určite to nebola moja posledná návšteva. Anne ma sem určite ešte priláka.

 

 

 

Mám zablatené nohy až po kolená a to sme ešte len prišli. Vyhýbam sa najhorším mlákam a opatrne, aby som si nezašpinila aj zadok, si kľakám k brázde s tekvicami. Ich oranžové hlavy sa tiahnu do diaľky ako armáda pomarančov a končia až v mazanici oceľovej oblohy, z ktorej už spadli prvé kvapky. 

Myslela som, že sa tu Drobčekovi bude páčiť, ale z halloweenskej atmosféry a blikajúcich kolotočov je trochu vydesený. Nepáčia sa mu ani slamení strašiaci alias zamestnanci v kostýmoch, ktorí sa roztrúsili pomedzi tekvice a odchytávajú si ľudí na fotku. 

Potom ťa vezmeme na vláčiky, sľubuje mu Romčík a ja viem, že musím rýchlo stihnúť všetko, čo som chcela. Objednávame si šesť miniatúrnych donutov v krabičke, ktoré pokvapkám slaným karamelom a Romčík sa vytasí voňavým Pumpkin Spice Laté zo stánku. Vidí môj previnilý výraz a tvári sa povzbudivo, akoby strakatá pena so škoricovo-zázvorovou príchuťou bola liek na všetko. A svojím spôsobom aj je. Veď sa nič také zlé nestalo. 

V aute mal Drobček hysterák, pretože mu býva zle a nechce do sedačky. Za pár dní dovolenky sa nám to stalo toľkokrát, že som to už nezvládla a ešte stále mi je do plaču. Pochmúrne počasie a tancujúci strašiaci v poli (podľa nás si vypili, inak si nevieme ich prehnane veselé krepčenie vysvetliť) sú skvelou alegóriou na tento deň. S malým dieťaťom bývajú aj také a za tie skoro dva roky som oveľa odolnejšia než na začiatku, ale kratšie, temnejšie dni si na mne vyberajú svoju daň a všetko mi príde náročnejšie. 

Slaný karamel pomáha. Olizujem si prsty a vraciam sa k tekviciam. Premýšľali sme, že si na parkovisku vezmeme fúrik ako všetci ostatní a nejaké si nazbierame domov. Lenže naše auto je až po strechu napchaté vecami - kočiarom, oblečením do každého počasia a apokalyptickou zásobou chrumiek - takže pochybujem, že by sa tam vošla gigantická tekvica. Zoženieme ju až v Londýne, vydlabávanie bude Drobčeka baviť. 

Tak si tie nekonečné tekvice aspoň fotím, premýšľam nad jeseňou a prečo má na mňa taký rozporuplný vplyv. Milujem ju a nenávidím zároveň. Z myšlienok ma vytrhne strašiak v staromódnom tvídovom obleku a s umelohmotnou tekvicou na hlave. Praje nám “Happy Harvest” a to mi príde krásne anglické. Som rada, že nepovedal “Halloween” (veď ten je ešte ďaleko a je to skôr americká záležitosť). 

Zajtra začína október, to znamená pol roka, čo sme sa prisťahovali. Prvotné muzikálové nadšenie z návratu do Londýna nutne opadlo a ja som zrazu otvočila oči do úplne inej reality než akú som si vysnívala. Som rozčarovaná, nahnevaná, unavená, chýba mi Brno, chýbajú mi kamaráti, rodina, dokonca aj hlúpe smižianske paneláky, ktoré sú na jeseň celé fľakaté od dažďa ako roztopené sivé nanuky. Všade vidím len bordel, hluk a všetko smrdí ako líščie šťanky. Akoby som otočila dvojrozmernú pohľadnicu a odkryl sa mi úplne iný obrázok toho istého sveta. 

Z vlastnej skúsenosti viem, že je to len fáza. Nie je to moje prvé sťahovanie do zahraničia a tento pocit na vlastnej koži poznám. Rozčarovanie či kultúrny šok si zažil každý emigrant a je to normálna súčasť kolobehu nášho prelietavého života. Bez nej nie je možné posunúť sa ďalej. Ilúzie sa musia rozbiť, pretože nie sú skutočné a nedá sa v nich žiť. Je to prirodzené, hoci náročné. Veľa ľudí to v tomto bode vzdá a vráti sa domov. Iní sa s tým vyrovnajú a poskladajú si v cudzine nový život, tentokrát však nielen z predstáv a snov. 

Už mi z toho asi preskakuje, lebo všade vidím znamenia, na ktoré normálne neverím. Lenže sa nedajú ignorovať. Kedykoľvek zapochybujem, poviem si v hlave niečo ako “Načo sme sem vlastne šli, nebola to chyba?”, stane sa niečo podivné. Pred pár dňami napríklad priamo predo mnou pristála sojka a pozerala na mňa. Sojka, ktorú si spájam s dedkom. Bol vášnivý hubár a z lesa nám nosil sojčie pierka, lebo podľa neho prinášali šťastie. Bolo nás plno, celý kŕdeľ vnučiek a vnukov a kto dostal sojčie pierko, cítil sa ako vyvolený. Rozplývajúce sa sojčie pierko mám vytetované na ruke ako spomienku na dedka, ktorý tu už nie je. 

Keď sme sa do Londýna s Drobčekom pred pol rokom prisťahovali, na jednej z prvých prechádzok sme videli sojku a s Romčíkom sme to pasovali na znamenie, že sme tu správne. Keď som pár mesiacov na to mala slabšiu chvíľu, našla som v parku priamo pod nohami sojčie pierko, ktoré mám schované. A teraz jedna priletela rovno ku mne. No nie je to čudné? 

Veľmi by som chcela veriť, že dedko na nás tam hore dáva pozor a posiela mi sojky ako smsky. Alebo len vidím to, čo vidieť chcem. To sa asi nikdy nedozviem. 

Cez pyramídu tekvíc zaostrujem na Drobčeka, ktorý vyzerá totálne šťastne, hoci pred hodinou by nám ho vzala sociálka, tak veľmi v aute kopal a kričal. Ešte nás čaká trojhodinová cesta naspäť do Londýna a dáme si zas nejakú dobu pauzu. Všetko berieme len takým tempom, aké zvláda malý. Nerobíme nič nasilu a za tých šesť mesiacov sme si v londýnskej Chalúpke vytvorili útulné hniezdo, kde sa cítime bezpečne. 

Oklepávam si blato z legín a pomaly, zhlboka sa nadychujem. Cítim upokojujúcu vôňu zeminy, ktorú si vždy spájam so skorými ránami na archeologických vykopávkach. Je to vôňa života, hoci tí neboráci, ktorých sme na slovanskom pohrebisku vykopali, by si dovolili nesúhlasiť. 

Strašiaci stále tancujú a ich tvídové saká sa teraz trblietajú pod perličkami neodbytného dažďa. Vraciame sa do auta. Zas o niečo silnejší.

Milujem objavovať jednotlivé časti Londýna a Greenwich patrí k mojim favoritom, pretože ma vždy niečím prekvapí. Zaslúžene sa pyšní titulom UNESCO World Heritage Site. Napriek tomu, že leží na brehu rieky a nie mora, má Greenwich prímorskú atmosféru. Možno je to bohatou históriou spojenou s kráľovským námorníctvom či plachetnicou Cutty Sark, ktorá akoby vypadla z Pirátov z Karibiku. Ale predbieham. Poďme sa spolu pozrieť na to, čo by ste v Greenwich nemali vynechať! 

Old Royal Naval College: Sixtínska kaplnka Británie 

Keď sem vojdete, hneď vám spadne sánka. Painted Hall v Old Royal Naval College je nádherným exemplárom barokového umenia a lovcov filmových lokalít poteší, že sa tu natáčal napríklad Bridgerton, The Crown (Koruna) či Sandman. Maľby na stropoch zaberajú úctyhodných 3716 metrov štvorcových a dokončiť ich trvalo 19 rokov! 

Kráľovské observatórium: Nultý poludník a bože, ten výhľad! 

Výraz Greenwich Mean Time (GMT) asi pozná väčšina z vás. Práve v Greenwich sa nachádza observatórium a nultý poludník, od ktorého sú odvodené časové pásma na celom svete. Okrem toho, že observatórium sídli v krásnej historickej budove, je od neho neskutočný výhľad ponad Old Royal Naval College na mrakodrapy v Canary Wharf. Stačí sa posadiť na deku či na trávu (a nezabudnúť si gin tonic!)

Greenwich Foot Tunnel: Tunel pod Temžou, kde straší

Greenwich Foot Tunnel pod riekou Temžou bol postavený pred viac než 100 rokmi a dodnes sa používa. Pri jeho hĺbení zahynulo niekoľko ľudí a vraví sa, že tu v noci strašia 👻 duchovia viktoriánskych milencov, ktorí sa utopili v rieke. Skrátka miesto, z ktorého má človek zimomriavky, ale zároveň ho nemôže nenavštíviť! Strach sa však rýchlo rozplynie, keďže v tuneli budete zriedka sami. 

Plachetnica Cutty Sark: Vznešená kráľovná oceánov

Ikonická silueta plachetnice Cutty Sark je skrátka neprehliadnuteľná. Loď je najstaršia svojho druhu na svete (má 150 rokov) a kedysi slúžila ako britská obchodná loď: dovážala napríklad čaj z Číny. Za svoju “kariéru” preplávala ekvivalent dvoch a pol ciest na Mesiac a nazad. Zatiaľ som nemala príležitosť pozrieť sa na palubu, ale mám to v pláne! 

Greenwich Vintage Market: Hrabáreň pre fajnšmekrov 

Kto číta môj blog, tak už určite vie, že milujem londýnske blšie trhy. Ten v Greenwich nikdy nevynechám a mám odtiaľ pár krásnych kúskov: napríklad starožitné brošne. Nevynechajte ani vedľajší Greenwich Market, býva tam síce veľká tlačenica, ale je to krytá tržnica s úžasnou atmosférou a vecičkami, na ktorých môžete minimálne oči nechať. 

Zaujímavé a fotogenické zákutia: 

• Herb Garden (Greenwich Park)
• Royal Place a Royal Hill
• St Alfege Passage
• Point Hill

Keď vám v Greenwich prší: 

• National Maritime Museum - múzeum námorníctva (zadarmo) 
• Fan Museum - netradičné múzeum vejárov
• Queen's House - architektonický skvost + galéria (nachádza sa tu napríklad slávny portrét kráľovnej Alžbety I., The Armada Portrait) 

Na ktoré miesto Londýna sa spolu vydáme nabudúce? Dajte mi vedieť v správe na Instagrame!