Blog, Strana 5

Pár slov, ktoré som si pripravila na krst knihy a ktoré podľa mňa stojí za to zdieľať aj s vami...

"Prichádzam s rozprávkou,

ktosi ju našiel pod malou azalkou.

Tá rozprávka začína: Bol jeden kaštieľ...

Bol jeden kaštieľ na konci sveta.

Dnes už vám nepoviem, kde presne stál."

Vyrastala som kúsok od tohto kaštieľa. Som dieťa sídliska, síce len nášho malého smižianskeho, ale predsa len sídliska. Zažila som tu pády do žihľavy, korčuľovanie po zamrznutom Brúsniku, výmenný obchod s céčkami, hru na Krvavé koleno. A popri tom všetkom, čo som prežívala ako malé dievča, som celú tú dobu snívala.

Že jedného dňa budem cestovať po celom svete a dokážem veľké veci. Že budem ako moje hrdinky z knižiek, ktoré som mala rozčítané v každej izbe. Jana Eyrová, Lizzie Bennetová, Hermiona Grangerová. Robili mi spoločnosť a dodali odvahu písať prvé príbehy. Neskôr sa k nim pridali ozajstné hrdinky: učiteľky, ktoré ma hlásili na súťaže a podporovali moje prvé literárne pokusy, mamka, ktorá ma naučila milovať knihy a ktorá mi vždy vravela, že to raz dokážem, mladšia sestra, ktorá ma vždy na sídlisku bránila, keď sa mi niekto posmieval, že som bifľoška.

Vždy pri mne stál aj oddaný fanúšik ocko a časom sa pridal môj muž Romčík, najlepší kamarát, s ktorým si viem predstaviť ísť aj na koniec sveta. Vždy vie, ako ma rozosmiať a rozptýliť strach z prázdnej, nepopísanej strany. Je to hlavný hrdina mnohých príbehov. A napokon aj náš malý synček, ktorého fantázia ma každý deň dokáže prekvapiť.

Moja vysnívaná rozprávka sa vďaka veľkému šťastiu splnila, hoci to zďaleka nie je rozprávka a verte mi, že život v Londýne nie je len ideálny alebo vzrušujúci ako by ste čakali. Práve o tom som začala pred vyše piatimi rokmi písať svoj blog, Dievča v Londýne.

Chcela som zachytit všetky tie veci, ktoré sa nám tam stali. Stretnutia so zvláštnymi ľuďmi, našu každodennosť, humorné prešľapy, ktorých sme sa ako cudzinci dopustili, zaujímavé miesta, kam som náhodou zablúdila, keď som Romčíka ťahala za každou storočnou poštovou schránkou či stratenou zrúcaninou.

Milujem archeológiu a históriu a aj preto si občas všímam veci, ktoré sú pre ostatných neviditeľné. A možno práve vďaka tomu mi ľudia začali písať, že moje príbehy ich inšpirujú a ja som vedela, že TO je ono. V článkoch som ich brala na svoje prechádzky, ukazovala iný Londýn než ten z pohľadníc a Anglicko sa mi dostávalo čoraz viac a viac pod kožu. A z toho všetkého - inšpirovaná Londýnom, ale hlavne s krásnou podporou mojich čitateľov - sa pomaličky zrodila knižka Dievča v Londýne.

Na svojej ceste som natrafila na úžasných ľudí, bez ktorých by knižka nevznikla a ktorí jej venovali svoj talent a energiu.

Boli mnohí, ale spomenúť chcem hlavne moju korektorku a redaktorku Liu Paugsch, jej manžela Lorka, reportérku Mirku Vaníkovú, ktorá mi vždy dobre radila a urobila so mnou prvý rozhovor, vydavateľa Martina Tomana (a jeho manželku Lucku) z vydavateľstva Backstage Books, u ktorých doma sme knižku na zemi balili a posielali prvým čitateľom, či šikovného grafika Martina Stehlíka. Vďaka nim sa rukopis zo šuplíka premenil na knihu, ku ktorej si dnes môžete privoňať.

Hoci som navštívila veľa miest, nemyslím si, že sa inde žije lepšie ako tu u nás, alebo že sme “na konci sveta”. Londýn alebo Smižany, všade sa žije zle alebo dobre podľa toho, kam patrí vaše srdce. To moje sa našlo v Anglicku a jeho tlkot môžete cítiť na každej strane knižky…

Keď sa človek presťahuje do cudziny, môže sa zdať, že všetko doma zahodil za hlavu, ale nie je to pravda. Naopak - spomienky na domov si v sebe nesiete ako pevný bod. Pre mňa sú tým bodom ľudia, ktorí ma podporovali v písaní už od doby, kedy som počúvala Mandarínku Darinku. A som neskutočne šťastná, že mnoho z nich tu dnes stojí so mnou.

Viete… na každom sídlisku podľa mňa žije dievča (alebo chlapec) presne ako som bola ja. Taký malý kaštieľ uprostred panelákov, ktorý teraz úplne nezapadá, ale jedného dňa možno niečo dokáže. Človek s fantáziou, ktorú mu nikto nevezme. Som vďačná, že môžem nahlas povedať, ako veľmi som hrdá na to, odkiaľ som a čo všetko ste mi vy, ktorí tu ste teraz so mnou, za tie roky dali.

Patrí vám za to veľké ĎAKUJEM.

PS: Moja rodinka ma prekvapila nečakaným a úžasným darom - zohnali pre mňa starý písací stroj! Ešte stále tomu neverím!

Je to ako s pavúkmi, Ellie. Oni sa ťa boja viac ako ty ich! Koniec koncov, veď sú to len malé decká. Tak sa vzchop a daj im cukrík. 

Rozhodli sme sa, že v Anglicku "oslávime" náš prvý Halloween. Takže práve celá vystresovaná prešľapujem za dverami, cez ramená mám prehodený čarodejnícky plášť a žlto-čierny biflomorský šál, v jednej ruke držím prútik a pod pazuchou druhej zas misu plnú sladkostí. A mám bobky. Z malých detí. 

Keď sa ozve prvé zaklopanie (slabučké, lebo na klopadlo detské rúčky nedočiahnu), rozbúši sa mi srdce. Mám trému, lebo vôbec netuším, čo sa takým anglickým strašidlám hovorí! 

Risknem to a po prvom otvorení dverí improvizujem: “Happy Halloween!”

Ukáže sa to ako dobrý ťah. Deti majú samozrejme oveľa väčšiu trému ako ja, väčšinou iba bleskurýchlo prestrčia paprčky cez dvere a nahrabú si sladkosti do vedierok. 

To je prvé ponaučenie, ktoré ako halloweenska novicka získavam: mala by som každé dieťa upozorniť, aby si bralo len jednu sladkosť. Prvé dve skupinky sa totiž na moju misu vrhajú ako Vikingovia na anglosaský kostol a čoskoro musím poprosiť Romčíka, aby skočil do večierky dokúpiť sladkosti. 

Po pár kolách už som ako profík. Zaklopanie, detský chichot, otváram dvere a tvárim sa akože vydesene, akí sú strašidelní. Občas ich poprosím, aby ma postrašili a za to dostanú extra nádielku. Chodia v tlupách v sprievode rodičov, ktorí čakajú na ceste a v tme rozoznávam iba ich obrysy. Vždy na seba zamávame: “Hello!”, ale netuším, či sú to naši susedia alebo ľudia, ktorých vôbec nepoznám. 

Na Facebooku sme sa so susedmi dohodli, že ten, kto súhlasí, aby k nemu deti chodili “trick or treating” (na neplechu alebo po odmenu), vystaví si pred domom tradičnú vydlabanú tekvicu: Jack-o-lantern. Tú našu sme vyrezávali pred pár dňami, malý mal ohromnú zábavú z toho, aké bolo všetko lepkavé a oranžové. 

Kostýmy detí odrážajú kreativitu rodičov - niektoré sú ušité ručne, iné pravdepodobne kúpené či požičané v obchode. Pred dverami Chalúpky sa nám striedajú superhrdinovia, upíri, mačičky, smrtky a smrťovia, jedna adamsovská Wednesday (ktorej mamka mi pyšne oznámi: “She's a Wednesday on a Tuesday”) a susedovie chlapček prezlečený za roztomilého motýlika: 

“I'm a BUFFLEFLY!” prezradí mi pyšne a ukradne si čokoládové oko. 

Ku všetkému tomu strašeniu si púšťame pesničky a je nám veselo. Je u nás kamarátka Lucka, ktorá nám bude strážiť dom a psa, pretože od zajtra budeme skoro mesiac na Slovensku, a Tomo, Romčíkov kamoš, ktorý žije na Islande a urobil si výlet do Londýna. 

Tomo je super, vždy s ním výborne pokecáme, ale je tu len na skok a onedlho sa s Romčíkom odoberajú na pivo. Stihne nám rýchlo predať darčeky (sviečku, ktorá vonia ako Island a fajnú zimnú čiapku pre malého) a už sa lúčime. 

Keď mi definitívne dôjdu sladkosti, idem v papučiach von sfúknuť sviečku a schovať tekvicu. Párkrát sa potom ešte ozve klopanie, ale radšej už neotvárame. Chystá ma kúpanie, uspávanie a potom rozhovor s Luckou pri pohári vínka. 

Som rada, že som zas vystúpila z komfortnej zóny a vyskúšala niečo nové. Myslím, že náš prvý Halloween sa celkom podaril, takže môžem smelo prehlásiť: Neplecha ukončená!

Milí čitatelia, onedlho sa chystám na Slovensko a prinesiem so sebou aj Londýn! Čaká ma niekoľko príjemných podujatí a už teraz sa teším na osobné stretnutie s niektorými z vás.

Beseda v Podtatranskej knižnici

V piatok 3. novembra sa o 17:00 stretneme v historickej budove Podtatranskej knižnici v Spišskej Sobote (mestská časť Popradu).

Veľmi pekne ďakujem knižnici za pozvanie v rámci cyklu Literatúra a za možnosť predstaviť vám Londýn inak než ako ho poznáte z pohľadníc. 

Slávnostný krst knihy

Poďme knihe Dievča v Londýne popriať všetko dobré do vienka! Srdečne vás pozývam na krst knihy v kaviarni Kaštieľ Smižany, 5. novembra o 15:00.

Som šťastná, že sa odohrá práve tu - na mieste, na ktorom som časť knihy napísala. Môžete sa tešiť na príjemný program, výbornú kávu, vínko a občerstvenie.

Beseda so stredoškolákmi 

V piatok 10. novembra dopoludnia ma čaká beseda so stredoškolákmi v Knižnici Jána Henkela v Levoči v rámci programu Mladý, hybaj do knižnice.

Obsahom podujatia Mladý, hybaj do knižnice je stretnutie so stredoškolákmi s úmyslom podnietiť v nich zvedavosť a záujem o celospoločenské témy, aktívny prístup k vzdelávaniu, čítanie, celoživotné vzdelanie, osobnú kultiváciu a porozprávať im o vlastnom hľadaní svojho miesta v živote.

Putovná výstava Museum of the Moon umelca Luka Jerrama v októbri zakotvila v nádherných priestoroch katedrály Southwark. Bola som sa tam pozrieť a musím povedať, že mi krásna inštalácia vyrazila dych. Videli ste ju aj vy? 

VEDELI STE?

Replika mesiaca s priemerom sedem metrov obsahuje snímky mesačného povrchu NASA vo vysokom rozlíšení. V približnej mierke 1:500 000 predstavuje každý centimeter vnútorne osvetlenej sférickej sochy 5 km povrchu Mesiaca.

Keď sa presťahujete na miesto ako Londýn, všetko vám zo začiatku príde úžasné. Vzrušujúcejšie ako doma, toľko príležitostí… Dokonca aj ľudia, ktorých náhodne stretávate na ulici sa vám javia ako z nejakého muzikálu. Akoby ani nechodili okolo vás, vlnia sa v rytme imaginárnej pesničky, ktorá sa vo vás pustila na plné pecky. S radosťou sa jej poddávate, tancujete s nimi, veď žijete svoj sen!

A potom to príde, kapitola známa každému emigrantovi. Nazvime ju rozčarovanie alebo bod zlomu. Niekedy vás to zastihne náhle, inokedy sa postupne zakráda do vašich dní a nocí ako toxický vzťah, ktorého sa neviete zbaviť. Najlepšie prirovnanie, aké si viem vybaviť, poznám z archeologických expedícií, na ktoré som jazdila ako študentka.

Keďže som sa špecializovala na Blízky východ, expedície nášho oddelenia sa odohrávali v diametrálne odlišnej kultúre a podnebí, navyše často v drsných či na naše pomery primitívnych podmienkach. Kvôli škorpiónom sme spali pod moskytiérami na streche, za záchod nám slúžila porcelánová diera v zemi, ktorú sme po každom použití postriekali hadicou a náš kuchár nám jedného krásneho večera naservíroval pod sýrskymi hviezdami pečenú baraniu hlavu aj s očami, ktorej do papule ozdobne nastrkal hrsť mäty. Miestna delikatesa!

Jedna z prvých vecí, ktorú sa nám naši mentori z univerzity snažili ako neskúseným študentom vštepiť do hlavy (okrem typológie keramiky kultúry haláfskej), bol pojem kultúrny šok. Pripravovali nás naň preventívne už v Brne, v pohodlí prednáškových miestností, hoci na takú vec sa pripraviť nedá.

Na emočný koktejl zmiešaný z ingrediencií ako nové prostredie, neznámi ľudia, cudzie zvyky, odlúčenie od blízkych. Kedy vám bytostne začnú chýbať aj veci, ktoré ste doma ani nevnímali: otravný zvuk hodín v obývačke (sestra kvôli nim nemohla spať, tak sme ich museli strčiť do komody), vôňa perín vyvetraných u babky na tatranskom vzduchu, chuť chlebíka vo vajíčku - našej jedinej nedeľnej povinnosti, keďže do kostola sme nikdy nechodili. Kedy bytostne pociťujete, že ste na všetko sami, hoci obklopení ľuďmi.

Kultúrny šok vzniká pri prechode zo známej kultúry do neznámej. Túto skúsenosť najčastejšie popisujú ľudia, ktorí vycestovali do zahraničia za prácou či štúdiom, no do istej veľmi malej miery ju môžete zažiť aj na dovolenke v cudzine.

Zrazu vám príde ťažké dýchať na tomto cudzom, nepriateľskom mieste, kam ste si mysleli, že chcete zapadnúť. Akoby ste boli dielik puzzle, ktorý niekto otočil nesprávnym cípom nahor a snaží sa ho nasilu vtlačiť na miesto bez ohľadu na to, či ho pritom poláme.

Aj to, čo vás zo začiatku fascinovalo, vám zrazu príde hrozne cudzie: či už je to zvolávanie muezína k modlitbe alebo len to, že v britskej samoobsluhe za boha neviete nájsť normálne maslo (prečo ho solia a prečo to píšu tak malými písmenami?!!!!). Alebo že ste v kuchyni 150-ročného domu, ktorý si v predraženom Londýne prenajímate za nekresťanské peniaze, našli myš a majiteľka domu nad tým len mávla rukou so slovami: “Aj tu na Kréte máme myši. S tým nič nenarobíte.”

V tomto bode zlomu sa ľudia na archeologickej expedícii zvyknú rozdeliť na dve skupiny. Na tých, ktorých šok ochromí, uzavrú sa do seba a pod spacákom na prstoch počítajú dni do návratu domov. Cez deň zabodnú nos do telefónu, prepnú na autopilota a vlastne úplne prestanú vnímať svet okolo seba, pretože majú strach, čo by s nimi ten svet urobil.

A na tých, ktorí v sebe nájdu vnútornú silu a hodení do vody sa naučia splývať. Nechajú sa unášať zvukom bazárov a mešít, dávajú sa do reči s miestnymi, skúšajú sa lámane dohovoriť v cudzom jazyku, riskujú, že sa miliónkrát strápnia, keď sa na kolenách snažia miesiť cesto na chlieb či podojiť kravu. Nepovyšujú sa nad robotníkov, ktorí strávili dekády v hline, ktorú sme my archeológovia prišli rozkopať. Pýtajú sa ľudí na mená, na ich príbehy, tak veľmi odlišné od jednoliateho obrázka zo správ či filmov.

Tá druhá skupina sa prispôsobí tam, kde sa prispôsobiť dá. Rešpektuje to, čo je možno iné alebo pre nás nepochopiteľné, ale ľudsky zmysluplné (na určitej základnej úrovni sme všetci rovnakí a na ničom inom nezáleží). Zachová si v sebe to, čo tvorí našu podstatu, našu identitu (ja napríklad v zahraničí vždy pociťujem beštiálnu lojálnosť kapele Elán a Mekymu Žbirkovi), ale zároveň sa nebráni znovuzrodeniu.

Druhá skupina sa napokon vráti domov (ak sa vôbec niekedy vráti) oveľa bohatšia. Rituál prechodu niekedy dokonca zájde tak ďaleko, že vám v zahraničí dajú nové meno či prezývku. Ja som si v Sýrii vyslúžila od miestnych Kurdov meno “Barchek” (jahniatko), v Turecku mi zas prischla prezývka “La Bebe” (bejby) a “Çipetpet” (štebotať, čvirikať).

Som na tieto svoje mená hrdá, hoci nie sú nijak vznešené (český orientalista Alois Musil získal od beduínov čestné meno Šejk Músa ar-Rueli. Mňa v podstate prirovnali ku sliepke). Robia ma silnejšou, ľudskejšou. Sú mojou súčasťou a tvoria moju osobnosť, ktorá sa vďaka nim nezľakne prvej výzvy či problému.

Tu v Londýne mám momentálne pocit, že sa na nás problémy akosi valia jeden za druhým. Romčík prišiel krátko po našom presťahovaní o prácu a musel si hľadať novú. Chalúpka je síce útulná, ale prakticky nám padá na hlavu. Náš pes chytil od miestnych líšok blchy, ktorých sa bolo hotové peklo zbaviť. Žijeme v nekonečnom kolotoči povinností rodičov, ktorí mali bláznivý nápad odsťahovať sa s malým dieťaťom do zahraničia a začať úplne odznova. Sme šťastní, ale zďaleka nenosíme ružové okuliare, hoci sa to tak niekedy môže zvonku zdať.

Odkedy mi vyšla kniha, ľudia mi často píšu, že mi v dobrom závidia, ako žijem svoj sen. Kamarátka to nazvala rozprávka: začínajúca spisovateľka s manželom, synčekom a jazvečíkom žije vo viktoriánskej chalúpke na kraji Londýna.

Každý sen však pod sebou má jeden málo viditeľný, ale neotrasiteľný základ: to, čo ste museli obetovať, aby ste ho získali. To, s čím sa musíte denno-denne pasovať než si to naozaj nastavíte také, aké chcete. Tie chvíle, kedy vám je naprd, zúfalo, osamelo, kedy vás až kdesi pod rebrami bolí z toho, ako veľmi vám chýba to, čo ste zanechali doma výmenou za krehkú ilúziu, ktorá iba pomaličky naberá jasné kontúry.

Nič nie je zadarmo a o živote emigrantov to platí dvojnásobne. Zlaté časy, kedy sa do Anglicka jazdilo za dobrým a takmer istým zárobkom, sú už dávno v nedohľadne a ja vnímam ako ohromné šťastie, že tu môžeme byť a že si popri tom všetkom občas ukradnem chvíľu na písanie.

Nepotrebujem dokonalý Londýn z pohľadnice. Nepotrebujem muzikál. Potrebujem sa len pozrieť na Romčíka a na nášho synčeka, ktorí sú môj pevný bod, keď mám pocit, že sa už-už zlomím. Pozrieť sa dole, ku svojim nohám, kde sa nepatrne vlnia moje slovenské korene, na ktoré som nikdy nezanevrela, hoci mi je zo súčasných správ z domova úzko. Viem, že som presne tam, kde potrebujem byť. Že žiaden dobrý príbeh neexistuje bez zápletiek.

A že solené maslo nie je v porovnaní s pečenými baraními očami vlastne nič hrozné. :)

Poďme sa spolu báť…blíži sa Halloween, tak vás tentokrát vezmem na miesta v Londýne, kde sa odohrala desivá história, údajne tam strašia duchovia alebo vám z nich len bude behať mráz po chrbte! Pripravení? 

Starožitníctvo Relic Antique Warehouse

Keď som sem vošla, nevedela som, kam sa dívať skôr. Z rohu miestnosti ma zo zloženého lakovaného paravanu odsudzuje povedomá tvár kráľovnej Viktórie vo vdovskom čepci. Čas z nej vyťahal všetok život a farby, takže jej pleť má mŕtvolný olivový odtieň. 

Ani ostatné portréty, ktoré sú po celej miestnosti ledabolo navŕšené jeden cez druhý, nevyzerajú veselo. Obraz malého dievčatka (alebo veľmi vyfinteného chlapčeka) v ruke drží kyticu kvietkov a prebodáva ma pohľadom, ktorý varuje: “Radšej nezhasínaj svetlo.” Najhorší je výjav vražednej huslistky v tóge, ktorá hyzdí vitrážové okno. Vyzerá ako negatív filmu a jej oči ma budú hypnotizovať ešte dlho.  

Krajčírska panna s dreveným odoberateľným poprsím, figurína s dozadu otočenými dlaňami (au!), či nahrubo otesané drevené holé hlavy vystavené na parapete… to sú len niektoré z vecí, ktoré by som si domov veru nekúpila a to som veľká fanynka londýnskych blšákov. 

• Starožitníctvo Relic Antique Warehouse nájdete neďaleko vlakových staníc St Pancras a King's Cross. V nedele a pondelky majú zatvorené. Trúfnete si zablúdiť tam? 

Operačná sála z čias Jacka Rozparovača

Trepanácie, amputácie, zákroky, ktoré bol zázrak prežiť. To všetko za účasti plného hľadiska študentov medicíny a zvedavých divákov, usadených na laviciach okolo krvou postriekaného operačného stola. Amfiteáter bolesti. 

Old Operating Theatre nie je pre ľudí so slabým žalúdkom. Je to jedna z najstarších dochovaných operačných sál, aké dnes vídame len v historických filmoch. Predieram sa zaprášeným podkrovím s vitrínami, z ktorých na mňa civia prázdne očné diery lebiek, fľašky morfia, kokaínu a belladony a vypreparované orgány naložené vo fľašiach. 

Zo starožitných lekárskych nástrojov je mi úzko a v takýchto chvíľach som veru rada, že žijem v 21. storočí, hoci moje romantické predstavy ma občas zavedú do minulosti. Pacienti na dobových výjavoch sú synonymom zúfalstva a musí ich držať niekoľko dospelých mužov, aby neutiekli z operačného stola. Stavím sa, že ich duchovia sem chodia pravidelne strašiť. 

• Old Operating Theatre nájdete neďaleko London Bridge. Dole si kúpite vstupenku a vyšplháte sa po schodoch až do podkrovia, kde sa nachádza celá expozícia bylinkárstva a histórie medicíny (hlavne ženskej, keďže sála bola súčasťou ženskej nemocnice). Vstupné £7.50. 

Metropola mŕtvych Highgate Cemetery

Viktoriánci mali smrť vo veľkej úcte a aj v posmrtnom živote sa snažili zaistiť si nejaký ten luxus. Ich cintoríny preto pripomínajú veľkolepé metropoly mŕtvych. V Londýne je sedem takýchto miest, ktoré si získali prezývku “Magnificent Seven”. Jedným z nich je Highgate Cemetery. Vstup do staršej, strašidelnejšej časti je možný len so sprievodcom. Hrozí totiž, že sa prepadnete do jedného zo zle udržiavaných hrobov. 

Prechádzame sa okolo sôch bledých anjelov, večne spiacich psov pri nohách svojich zosnukých pánov a keltských krížov utopených v džungli brečtanu. Vznešenejšie rodiny tu majú hrobky, v ktorých by sa pohodlne dalo bývať: aktuálna ponuka prenájmov v Londýne je rozlohou dosť podobná, ak nie stiesnenejšia. 

Architektúra cintorína je voľne inšpirovaná arabským svetom a odkazujú naň aj názvy: Circle of Lebanon, Egyptian Avenue… Libanonský okruh je zároveň najznámejšou časťou cintorína, ktorú obľubujú aj filmári. Natáčali sa tu napríklad Fantastické tvory, Dorian Gray a viacero hororov. Niet divu, keďže to tu vyzerá dosť strašidelne a o Highgate Cemetery kolujú všelijaké duchárske a upírske historky. 

• Highgate Cemetery sa nachádza na severe Londýna a odhaduje sa, že je tu pochovaných zhruba 170 000 ľudí. Cintorín je zložený z dvoch oddelených častí: West a East. Východná časť (East) je novšia a je tu napríklad pochovaný Karl Marx. Ak vás však lákajú duchovia a viktoriánske tajomno, zamierte do staršej západnej časti (West) aj so sprievodcom. Vstupné od £15.

Viktoriánsky cintorín zvieratiek v Hyde Parku

Málokto o ňom vie a nie je bežne prístupný. V Hyde Parku, v samom srdci Londýna, sa nachádza cintorín domácich zvieratiek (Hyde Park Pet Cemetery). Vraj ide o jedno z najstrašidelnejších miest v Londýne a hoci som zatiaľ nemala príležitosť ho osobne navštíviť, mám ho už dlho na zozname. 

Príbeh miesta sa začal písať v roku 1881 vlastne náhodou. Manželský pár, ktorý rád chodil na prechádzky do Hyde Parku, prišiel o svojho starého psa Cherry. So strážnikom parku sa dohodli, že im dovolí zviera pochovať v jeho záhrade - na mieste, ktoré malo najradšej. Dostalo aj náhrobný kameň s nápisom: “Chúďatko Cherry. Umrel 28 apríla 1881.” 

Keď sa o tom dopočul vojvoda z Cambridge (ktorému práve pod kolesami koča nešťastne zahynul jeho pes Prince), pribudol ďalší hrobček a nápad sa medzi bohatými Londýnčanmi okamžite uchytil. V dobe, kedy zvierací cintorín oficiálne zatvorili, tu bolo 300 hrobov. 

• Hyde Park Pet Cemetery nie je otvorený pre verejnosť, ale je možné zúčastniť sa hodinovej prehliadky (max pre 6 ľudí, cena je £60). Ak chcete cintorín iba zahliadnuť na vlastné oči, vydajte sa po Bayswater Road okolo Victoria Lodge - náhrobky je vidieť cez plot. 

Greenwich Foot Tunnel: Tunel pod Temžou

Vedeli ste, že pod Temžou vedie storočný peší tunel, ktorý spája Greenwich s mrakodrapmi posiatym Isle of Dogs? A vedeli ste, že tento tunel je vraj epicentrom paranormálnych aktivít? 

Keď sem prídete v dobe, kedy je tunel prázdny (cez deň je totiž plný turistov a miestnych, ktorí si tadiaľto robia skratku do práce), vraj je tu počuť záhadné kroky, šepot a iné zvláštne, nevysetliteľné zvuky. Tie sa v tuneli dobre rozliehajú, keďže je obložený 200 tisícmi porcelánových dlaždíc a má vďaka tomu akustiku verejných záchodov. 

Tunel sa počas druhej svetovej vojny používal ako protiletecký kryt a vraj ním blúdia stratené duše tých, ktorí počas bombardovania Londýna prišli o život. Ja som našťastie ich tienisté postavy nezahliadla, ale rozhodne by som do tunela nechcela prísť sama alebo v noci. Je totiž otvorený 24 hodín denne. 

• Tunel je zadarmo prístupný. Vchod na greenwichskej strane sa nachádza v malej kupolovej budove neďaleko lode Cutty Sark a vedie k nemu dole výťah alebo schody (v noci len tie).

Crossbones Graveyard: Cintorín prostitútok a žobrákov

Southwark sa kedysi nachádzal za hradbami mesta a bolo to vraj miesto, kam by si po zotmení netrúfol ani policajt. Skrývali sa tu kriminálnici, žobráci a dlžníci, ktorí často skončili svoje smutné životy v miestnom chudobinci The Mint (Mincovňa), pretože si nemali ako zarobiť na splatenie svojich dlhov. 

Umieralo sa tu na choleru aj podvýživu a mnoho detí neprežilo prvý rok. Konali sa tu krvavé medvedie zápasy a ak vás tu okradli, bol to ešte ten lepší prípad (vyberači daní vás totiž mohli aj zavraždiť alebo znásilniť). A ulice samozrejme lemovali prostitútky, ktorých šéfom nebol nikto iný než… sám biskup. 

Áno, cirkev mala v tej dobe pod palcom najstaršie remeslo a biskup z Winchesteru bol niečo ako vrchný pasák (vydával prostitútkam oficiálnu licenciu). Aj preto sa miestne prostitútky prezývali “Winchester Geese” - Winchestrove husi. Po smrti sa im však cirkev neváhala obrátiť chrbtom a boli bez obradu pochovávané na mieste, kde práve stojím. Crossbones Graveyard.

Je to neoficiálny cintorín, kde leží 15 000 tiel žobrákov, novorodencov a prostitútok. Dodnes tu vraj zo zeme bežne vykukne holenná kosť alebo prázdne oko lebky. Od postaršej pani, ktorá cintorín stráži, sa dozvedáme, že sa tu každý týždeň konajú obrady za stratené duše. Na internete si neskôr zisťujem, že na cintoríne sa konajú aj pohanské a čarodejnícke rituály.

Prichádzame k bráne, na ktorej visia tisíce vyblednutých stužiek, dažďom pokrčených plyšákov a ďalších talizmanov, ktoré sem ľudia priviazali na pamiatku všetkých “outcasts” - vydedencov. Je to akési symbolické miesto, kde nikdo neostane zabudnutý, nech žil a umrel akokoľvek. 

• Pre verejnosť je Crossbones otvorený iba tri dni v týždni od 12:00 do 14:00. Cintorín je prístupný zadarmo.

Opustená zrúcanina v Sydenham Hill Forest

Neviem, či tu straší, ale tieto zrúcaniny vyzerajú v pochmúrnom anglickom počasí impozantne. Pritom sú “falošné”, postavili ich počas viktoriánskej éry ako zámernú zrúcaninu (tzv. folly), ktorá nikdy nemala praktický účel. Je len na ozdobu a dávno opustená. 

Keď sa niekedy vydáte objavovať málo známe tajomstvá južného Londýna, zájdite na prechádzku do lesa v Sydenham Hill. Ocitnete sa v tichom náruči stromov, cez koruny ktorých ledva presvitá denné svetlo. Ak sa nestratíte, lesné cestičky vás napokon zavedú až ku zrúcaninám, ktoré mi trochu pripomínajú svet elfov z Tolkiena.  

• Zrúcaniny Victorian Folly v Sydenham Hill Forest sú prístupné zadarmo a kedykoľvek