Rivalita medzi severným a južným Londýnom je real, aspoň tak som počula. Konečný verdikt o tom, ktorá strana Temže je tá lepšia, nechám samozrejme na vás, ale dovoľte mi predstaviť vám zopár turistami takmer nepobozkaných miest na juhu, ktoré rozhodne stoja za návštevu! 

Greenwich

Okej, v Greenwich určite nejakých turistov stretnete, ale rozhodne nie toľko ako v centre. Odporúčam sa sem priplaviť loďou po Temži (Uber Boat, Thames Clipper), čo je samo o sebe super zážitok. Greenwich má svojskú, živú atmosféru a je to podľa mňa ideálne miesto na nekonečné prechádzky.

Čo tu nevynechať: 

• Plachetnica Cutty Sark - jeden z posledných čajových kliperov (tea clipper) na svete 
• Kráľovské observatórium a nultý poludník 
• Nádherná Painted Hall v Old Royal Naval College
• Greenwich Market - dodnes funkčná tržnica z 18. storočia + blší trh
• Výhľad z Greenwich parku počas západu slnka - londýnsky horizont na dlani
• Peší tunel pod Temžou - vraj tu straší! 

Dulwich

Dulwich som objavila len nedávno, ale určite sa veľakrát vrátim. Táto štvrť je synonymom pre butiky, nezávislé obchodíky a zaujímavú architektúru. Nájdete tu tiež nádherný rozľahlý park a krásnu internátnu školu (Dulwich College), ktorá vyzerá ako z filmu. 

Čo tu nevynechať:

• Umenie v Dulwich Picture Gallery 
• Prapodivný dom umelca Stephena Wrighta - House of Dreams
• Horniman Museum and Gardens - nádherné záhrady!
• Nákupy v Dulwich Village (pozor, je to tu posh, čiže drahé!)
• Prechádzka v lesoch Dulwich Wood a Sydenham Hill Wood

Richmond-upon-Thames

Kto nikdy nebol v Richmond Parku na piknik, ten sa veru ani nemôže nazývať skutočným Londýnčanom! Je to jeden z najväčších londýnskych lesoparkov a voľne tu žijú stáda jeleňov a danielov, ktoré sú také krotké, že vám takmer žerú z dlane. Miestna štvrť je tiež krásna a nájdete tu plno fotogenických zákutí a príjemných podnikov. 

Čo tu nevynechať:

• Úžasná botanická záhrada a skleníky Kew Gardens - rastie tu až 50 000 rastlín! 
• Richmond Park - pozor, je naozaj veľký (radšej si požičajte bicykle)
• Rozkvitnutá záhrada Isabella Plantation
• Krásne zachovaný zámok Ham House
• Lokálne trhy Duck Pond Market

Crystal Palace

Okolie Crystal Palace už celkom dobre poznám a musím povedať, že som úprimne nadšená! Štvrti dominuje veľký park, kde kedysi stál viktoriánsky sklenený palác (doslova Crystal Palace). Ten v tridsiatych rokoch 19. storočia vyhorel a dnes tu po ňom nájdete len nenápadné stopy (napríklad chátrajúce terasy, ružové sfingy a ďalšie sochy roztrúsené po parku). 

Miestne ulice ako Gipsy Hill sú situované do kopca s nádhernými výhľadmi na vzdialené londýnske mrakodrapy a v slnečnom počasí to tu až nápadne pripomína San Francisco. 

Čo tu nevynechať:

• Voľne prístupné sochy dinosaurov v parku Crystal Palace - pochádzajú ešte z viktoriánskej éry! 
• Víkendový blší trh Haynes Lane Market 
• Crystal Palace Food Market - trh s jedlom a potravinami od miestnych dodávateľov 
• Zaujímavé miestne podniky - bary, obchodíky a kaviarne
• Crystal Palace Subway - nádherná viktoriánska stanica metra, ktorá je bohužiaľ verejnosti prístupná iba výnimočne! 
• Fotogenické ulice v okolí Gipsy Hill

Battersea 

V Battersea sme bývali, keď sme v Londýne žili prvýkrát a prirástlo mi to tu k srdcu. Je to štvrť na južnom brehu Temže, čiže sa tu dajú podnikať nekonečné prechádzky popri rieke. 

Nie je tu rušno a turistu tu prakticky nestretnete, pritom tu je krásny Battersea Park (kde sa počas Bonfire Night konajú veľkolepé ohňostroje) a zrekonštruovaná budova bývalej elektrárne Battersea Power Station, kde môžete navštíviť zaujímavé reštaurácie alebo si len tak polebediť na lehátkach s ľadovou kávou v ruke. 

Čo tu nevynechať:

• Battersea Power Station - miesto s úžasnou atmosférou
• Battersea Park a jeho budhistická pagoda
• Zaujímavé podniky - vyhlásené puby a nezávislé kaviarne (napríklad Coffee Affair,
• Brickwood, Sendero, Kapihan)
• Jedlo na Nine Elms Sunday Market

Pár slov, ktoré som si pripravila na krst knihy a ktoré podľa mňa stojí za to zdieľať aj s vami...

"Prichádzam s rozprávkou,

ktosi ju našiel pod malou azalkou.

Tá rozprávka začína: Bol jeden kaštieľ...

Bol jeden kaštieľ na konci sveta.

Dnes už vám nepoviem, kde presne stál."

Vyrastala som kúsok od tohto kaštieľa. Som dieťa sídliska, síce len nášho malého smižianskeho, ale predsa len sídliska. Zažila som tu pády do žihľavy, korčuľovanie po zamrznutom Brúsniku, výmenný obchod s céčkami, hru na Krvavé koleno. A popri tom všetkom, čo som prežívala ako malé dievča, som celú tú dobu snívala.

Že jedného dňa budem cestovať po celom svete a dokážem veľké veci. Že budem ako moje hrdinky z knižiek, ktoré som mala rozčítané v každej izbe. Jana Eyrová, Lizzie Bennetová, Hermiona Grangerová. Robili mi spoločnosť a dodali odvahu písať prvé príbehy. Neskôr sa k nim pridali ozajstné hrdinky: učiteľky, ktoré ma hlásili na súťaže a podporovali moje prvé literárne pokusy, mamka, ktorá ma naučila milovať knihy a ktorá mi vždy vravela, že to raz dokážem, mladšia sestra, ktorá ma vždy na sídlisku bránila, keď sa mi niekto posmieval, že som bifľoška.

Vždy pri mne stál aj oddaný fanúšik ocko a časom sa pridal môj muž Romčík, najlepší kamarát, s ktorým si viem predstaviť ísť aj na koniec sveta. Vždy vie, ako ma rozosmiať a rozptýliť strach z prázdnej, nepopísanej strany. Je to hlavný hrdina mnohých príbehov. A napokon aj náš malý synček, ktorého fantázia ma každý deň dokáže prekvapiť.

Moja vysnívaná rozprávka sa vďaka veľkému šťastiu splnila, hoci to zďaleka nie je rozprávka a verte mi, že život v Londýne nie je len ideálny alebo vzrušujúci ako by ste čakali. Práve o tom som začala pred vyše piatimi rokmi písať svoj blog, Dievča v Londýne.

Chcela som zachytit všetky tie veci, ktoré sa nám tam stali. Stretnutia so zvláštnymi ľuďmi, našu každodennosť, humorné prešľapy, ktorých sme sa ako cudzinci dopustili, zaujímavé miesta, kam som náhodou zablúdila, keď som Romčíka ťahala za každou storočnou poštovou schránkou či stratenou zrúcaninou.

Milujem archeológiu a históriu a aj preto si občas všímam veci, ktoré sú pre ostatných neviditeľné. A možno práve vďaka tomu mi ľudia začali písať, že moje príbehy ich inšpirujú a ja som vedela, že TO je ono. V článkoch som ich brala na svoje prechádzky, ukazovala iný Londýn než ten z pohľadníc a Anglicko sa mi dostávalo čoraz viac a viac pod kožu. A z toho všetkého - inšpirovaná Londýnom, ale hlavne s krásnou podporou mojich čitateľov - sa pomaličky zrodila knižka Dievča v Londýne.

Na svojej ceste som natrafila na úžasných ľudí, bez ktorých by knižka nevznikla a ktorí jej venovali svoj talent a energiu.

Boli mnohí, ale spomenúť chcem hlavne moju korektorku a redaktorku Liu Paugsch, jej manžela Lorka, reportérku Mirku Vaníkovú, ktorá mi vždy dobre radila a urobila so mnou prvý rozhovor, vydavateľa Martina Tomana (a jeho manželku Lucku) z vydavateľstva Backstage Books, u ktorých doma sme knižku na zemi balili a posielali prvým čitateľom, či šikovného grafika Martina Stehlíka. Vďaka nim sa rukopis zo šuplíka premenil na knihu, ku ktorej si dnes môžete privoňať.

Hoci som navštívila veľa miest, nemyslím si, že sa inde žije lepšie ako tu u nás, alebo že sme “na konci sveta”. Londýn alebo Smižany, všade sa žije zle alebo dobre podľa toho, kam patrí vaše srdce. To moje sa našlo v Anglicku a jeho tlkot môžete cítiť na každej strane knižky…

Keď sa človek presťahuje do cudziny, môže sa zdať, že všetko doma zahodil za hlavu, ale nie je to pravda. Naopak - spomienky na domov si v sebe nesiete ako pevný bod. Pre mňa sú tým bodom ľudia, ktorí ma podporovali v písaní už od doby, kedy som počúvala Mandarínku Darinku. A som neskutočne šťastná, že mnoho z nich tu dnes stojí so mnou.

Viete… na každom sídlisku podľa mňa žije dievča (alebo chlapec) presne ako som bola ja. Taký malý kaštieľ uprostred panelákov, ktorý teraz úplne nezapadá, ale jedného dňa možno niečo dokáže. Človek s fantáziou, ktorú mu nikto nevezme. Som vďačná, že môžem nahlas povedať, ako veľmi som hrdá na to, odkiaľ som a čo všetko ste mi vy, ktorí tu ste teraz so mnou, za tie roky dali.

Patrí vám za to veľké ĎAKUJEM.

PS: Moja rodinka ma prekvapila nečakaným a úžasným darom - zohnali pre mňa starý písací stroj! Ešte stále tomu neverím!

Je to ako s pavúkmi, Ellie. Oni sa ťa boja viac ako ty ich! Koniec koncov, veď sú to len malé decká. Tak sa vzchop a daj im cukrík. 

Rozhodli sme sa, že v Anglicku "oslávime" náš prvý Halloween. Takže práve celá vystresovaná prešľapujem za dverami, cez ramená mám prehodený čarodejnícky plášť a žlto-čierny biflomorský šál, v jednej ruke držím prútik a pod pazuchou druhej zas misu plnú sladkostí. A mám bobky. Z malých detí. 

Keď sa ozve prvé zaklopanie (slabučké, lebo na klopadlo detské rúčky nedočiahnu), rozbúši sa mi srdce. Mám trému, lebo vôbec netuším, čo sa takým anglickým strašidlám hovorí! 

Risknem to a po prvom otvorení dverí improvizujem: “Happy Halloween!”

Ukáže sa to ako dobrý ťah. Deti majú samozrejme oveľa väčšiu trému ako ja, väčšinou iba bleskurýchlo prestrčia paprčky cez dvere a nahrabú si sladkosti do vedierok. 

To je prvé ponaučenie, ktoré ako halloweenska novicka získavam: mala by som každé dieťa upozorniť, aby si bralo len jednu sladkosť. Prvé dve skupinky sa totiž na moju misu vrhajú ako Vikingovia na anglosaský kostol a čoskoro musím poprosiť Romčíka, aby skočil do večierky dokúpiť sladkosti. 

Po pár kolách už som ako profík. Zaklopanie, detský chichot, otváram dvere a tvárim sa akože vydesene, akí sú strašidelní. Občas ich poprosím, aby ma postrašili a za to dostanú extra nádielku. Chodia v tlupách v sprievode rodičov, ktorí čakajú na ceste a v tme rozoznávam iba ich obrysy. Vždy na seba zamávame: “Hello!”, ale netuším, či sú to naši susedia alebo ľudia, ktorých vôbec nepoznám. 

Na Facebooku sme sa so susedmi dohodli, že ten, kto súhlasí, aby k nemu deti chodili “trick or treating” (na neplechu alebo po odmenu), vystaví si pred domom tradičnú vydlabanú tekvicu: Jack-o-lantern. Tú našu sme vyrezávali pred pár dňami, malý mal ohromnú zábavú z toho, aké bolo všetko lepkavé a oranžové. 

Kostýmy detí odrážajú kreativitu rodičov - niektoré sú ušité ručne, iné pravdepodobne kúpené či požičané v obchode. Pred dverami Chalúpky sa nám striedajú superhrdinovia, upíri, mačičky, smrtky a smrťovia, jedna adamsovská Wednesday (ktorej mamka mi pyšne oznámi: “She's a Wednesday on a Tuesday”) a susedovie chlapček prezlečený za roztomilého motýlika: 

“I'm a BUFFLEFLY!” prezradí mi pyšne a ukradne si čokoládové oko. 

Ku všetkému tomu strašeniu si púšťame pesničky a je nám veselo. Je u nás kamarátka Lucka, ktorá nám bude strážiť dom a psa, pretože od zajtra budeme skoro mesiac na Slovensku, a Tomo, Romčíkov kamoš, ktorý žije na Islande a urobil si výlet do Londýna. 

Tomo je super, vždy s ním výborne pokecáme, ale je tu len na skok a onedlho sa s Romčíkom odoberajú na pivo. Stihne nám rýchlo predať darčeky (sviečku, ktorá vonia ako Island a fajnú zimnú čiapku pre malého) a už sa lúčime. 

Keď mi definitívne dôjdu sladkosti, idem v papučiach von sfúknuť sviečku a schovať tekvicu. Párkrát sa potom ešte ozve klopanie, ale radšej už neotvárame. Chystá ma kúpanie, uspávanie a potom rozhovor s Luckou pri pohári vínka. 

Som rada, že som zas vystúpila z komfortnej zóny a vyskúšala niečo nové. Myslím, že náš prvý Halloween sa celkom podaril, takže môžem smelo prehlásiť: Neplecha ukončená!

Milí čitatelia, onedlho sa chystám na Slovensko a prinesiem so sebou aj Londýn! Čaká ma niekoľko príjemných podujatí a už teraz sa teším na osobné stretnutie s niektorými z vás.

Beseda v Podtatranskej knižnici

V piatok 3. novembra sa o 17:00 stretneme v historickej budove Podtatranskej knižnici v Spišskej Sobote (mestská časť Popradu).

Veľmi pekne ďakujem knižnici za pozvanie v rámci cyklu Literatúra a za možnosť predstaviť vám Londýn inak než ako ho poznáte z pohľadníc. 

Slávnostný krst knihy

Poďme knihe Dievča v Londýne popriať všetko dobré do vienka! Srdečne vás pozývam na krst knihy v kaviarni Kaštieľ Smižany, 5. novembra o 15:00.

Som šťastná, že sa odohrá práve tu - na mieste, na ktorom som časť knihy napísala. Môžete sa tešiť na príjemný program, výbornú kávu, vínko a občerstvenie.

Beseda so stredoškolákmi 

V piatok 10. novembra dopoludnia ma čaká beseda so stredoškolákmi v Knižnici Jána Henkela v Levoči v rámci programu Mladý, hybaj do knižnice.

Obsahom podujatia Mladý, hybaj do knižnice je stretnutie so stredoškolákmi s úmyslom podnietiť v nich zvedavosť a záujem o celospoločenské témy, aktívny prístup k vzdelávaniu, čítanie, celoživotné vzdelanie, osobnú kultiváciu a porozprávať im o vlastnom hľadaní svojho miesta v živote.

Putovná výstava Museum of the Moon umelca Luka Jerrama v októbri zakotvila v nádherných priestoroch katedrály Southwark. Bola som sa tam pozrieť a musím povedať, že mi krásna inštalácia vyrazila dych. Videli ste ju aj vy? 

VEDELI STE?

Replika mesiaca s priemerom sedem metrov obsahuje snímky mesačného povrchu NASA vo vysokom rozlíšení. V približnej mierke 1:500 000 predstavuje každý centimeter vnútorne osvetlenej sférickej sochy 5 km povrchu Mesiaca.

Keď sa presťahujete na miesto ako Londýn, všetko vám zo začiatku príde úžasné. Vzrušujúcejšie ako doma, toľko príležitostí… Dokonca aj ľudia, ktorých náhodne stretávate na ulici sa vám javia ako z nejakého muzikálu. Akoby ani nechodili okolo vás, vlnia sa v rytme imaginárnej pesničky, ktorá sa vo vás pustila na plné pecky. S radosťou sa jej poddávate, tancujete s nimi, veď žijete svoj sen!

A potom to príde, kapitola známa každému emigrantovi. Nazvime ju rozčarovanie alebo bod zlomu. Niekedy vás to zastihne náhle, inokedy sa postupne zakráda do vašich dní a nocí ako toxický vzťah, ktorého sa neviete zbaviť. Najlepšie prirovnanie, aké si viem vybaviť, poznám z archeologických expedícií, na ktoré som jazdila ako študentka.

Keďže som sa špecializovala na Blízky východ, expedície nášho oddelenia sa odohrávali v diametrálne odlišnej kultúre a podnebí, navyše často v drsných či na naše pomery primitívnych podmienkach. Kvôli škorpiónom sme spali pod moskytiérami na streche, za záchod nám slúžila porcelánová diera v zemi, ktorú sme po každom použití postriekali hadicou a náš kuchár nám jedného krásneho večera naservíroval pod sýrskymi hviezdami pečenú baraniu hlavu aj s očami, ktorej do papule ozdobne nastrkal hrsť mäty. Miestna delikatesa!

Jedna z prvých vecí, ktorú sa nám naši mentori z univerzity snažili ako neskúseným študentom vštepiť do hlavy (okrem typológie keramiky kultúry haláfskej), bol pojem kultúrny šok. Pripravovali nás naň preventívne už v Brne, v pohodlí prednáškových miestností, hoci na takú vec sa pripraviť nedá.

Na emočný koktejl zmiešaný z ingrediencií ako nové prostredie, neznámi ľudia, cudzie zvyky, odlúčenie od blízkych. Kedy vám bytostne začnú chýbať aj veci, ktoré ste doma ani nevnímali: otravný zvuk hodín v obývačke (sestra kvôli nim nemohla spať, tak sme ich museli strčiť do komody), vôňa perín vyvetraných u babky na tatranskom vzduchu, chuť chlebíka vo vajíčku - našej jedinej nedeľnej povinnosti, keďže do kostola sme nikdy nechodili. Kedy bytostne pociťujete, že ste na všetko sami, hoci obklopení ľuďmi.

Kultúrny šok vzniká pri prechode zo známej kultúry do neznámej. Túto skúsenosť najčastejšie popisujú ľudia, ktorí vycestovali do zahraničia za prácou či štúdiom, no do istej veľmi malej miery ju môžete zažiť aj na dovolenke v cudzine.

Zrazu vám príde ťažké dýchať na tomto cudzom, nepriateľskom mieste, kam ste si mysleli, že chcete zapadnúť. Akoby ste boli dielik puzzle, ktorý niekto otočil nesprávnym cípom nahor a snaží sa ho nasilu vtlačiť na miesto bez ohľadu na to, či ho pritom poláme.

Aj to, čo vás zo začiatku fascinovalo, vám zrazu príde hrozne cudzie: či už je to zvolávanie muezína k modlitbe alebo len to, že v britskej samoobsluhe za boha neviete nájsť normálne maslo (prečo ho solia a prečo to píšu tak malými písmenami?!!!!). Alebo že ste v kuchyni 150-ročného domu, ktorý si v predraženom Londýne prenajímate za nekresťanské peniaze, našli myš a majiteľka domu nad tým len mávla rukou so slovami: “Aj tu na Kréte máme myši. S tým nič nenarobíte.”

V tomto bode zlomu sa ľudia na archeologickej expedícii zvyknú rozdeliť na dve skupiny. Na tých, ktorých šok ochromí, uzavrú sa do seba a pod spacákom na prstoch počítajú dni do návratu domov. Cez deň zabodnú nos do telefónu, prepnú na autopilota a vlastne úplne prestanú vnímať svet okolo seba, pretože majú strach, čo by s nimi ten svet urobil.

A na tých, ktorí v sebe nájdu vnútornú silu a hodení do vody sa naučia splývať. Nechajú sa unášať zvukom bazárov a mešít, dávajú sa do reči s miestnymi, skúšajú sa lámane dohovoriť v cudzom jazyku, riskujú, že sa miliónkrát strápnia, keď sa na kolenách snažia miesiť cesto na chlieb či podojiť kravu. Nepovyšujú sa nad robotníkov, ktorí strávili dekády v hline, ktorú sme my archeológovia prišli rozkopať. Pýtajú sa ľudí na mená, na ich príbehy, tak veľmi odlišné od jednoliateho obrázka zo správ či filmov.

Tá druhá skupina sa prispôsobí tam, kde sa prispôsobiť dá. Rešpektuje to, čo je možno iné alebo pre nás nepochopiteľné, ale ľudsky zmysluplné (na určitej základnej úrovni sme všetci rovnakí a na ničom inom nezáleží). Zachová si v sebe to, čo tvorí našu podstatu, našu identitu (ja napríklad v zahraničí vždy pociťujem beštiálnu lojálnosť kapele Elán a Mekymu Žbirkovi), ale zároveň sa nebráni znovuzrodeniu.

Druhá skupina sa napokon vráti domov (ak sa vôbec niekedy vráti) oveľa bohatšia. Rituál prechodu niekedy dokonca zájde tak ďaleko, že vám v zahraničí dajú nové meno či prezývku. Ja som si v Sýrii vyslúžila od miestnych Kurdov meno “Barchek” (jahniatko), v Turecku mi zas prischla prezývka “La Bebe” (bejby) a “Çipetpet” (štebotať, čvirikať).

Som na tieto svoje mená hrdá, hoci nie sú nijak vznešené (český orientalista Alois Musil získal od beduínov čestné meno Šejk Músa ar-Rueli. Mňa v podstate prirovnali ku sliepke). Robia ma silnejšou, ľudskejšou. Sú mojou súčasťou a tvoria moju osobnosť, ktorá sa vďaka nim nezľakne prvej výzvy či problému.

Tu v Londýne mám momentálne pocit, že sa na nás problémy akosi valia jeden za druhým. Romčík prišiel krátko po našom presťahovaní o prácu a musel si hľadať novú. Chalúpka je síce útulná, ale prakticky nám padá na hlavu. Náš pes chytil od miestnych líšok blchy, ktorých sa bolo hotové peklo zbaviť. Žijeme v nekonečnom kolotoči povinností rodičov, ktorí mali bláznivý nápad odsťahovať sa s malým dieťaťom do zahraničia a začať úplne odznova. Sme šťastní, ale zďaleka nenosíme ružové okuliare, hoci sa to tak niekedy môže zvonku zdať.

Odkedy mi vyšla kniha, ľudia mi často píšu, že mi v dobrom závidia, ako žijem svoj sen. Kamarátka to nazvala rozprávka: začínajúca spisovateľka s manželom, synčekom a jazvečíkom žije vo viktoriánskej chalúpke na kraji Londýna.

Každý sen však pod sebou má jeden málo viditeľný, ale neotrasiteľný základ: to, čo ste museli obetovať, aby ste ho získali. To, s čím sa musíte denno-denne pasovať než si to naozaj nastavíte také, aké chcete. Tie chvíle, kedy vám je naprd, zúfalo, osamelo, kedy vás až kdesi pod rebrami bolí z toho, ako veľmi vám chýba to, čo ste zanechali doma výmenou za krehkú ilúziu, ktorá iba pomaličky naberá jasné kontúry.

Nič nie je zadarmo a o živote emigrantov to platí dvojnásobne. Zlaté časy, kedy sa do Anglicka jazdilo za dobrým a takmer istým zárobkom, sú už dávno v nedohľadne a ja vnímam ako ohromné šťastie, že tu môžeme byť a že si popri tom všetkom občas ukradnem chvíľu na písanie.

Nepotrebujem dokonalý Londýn z pohľadnice. Nepotrebujem muzikál. Potrebujem sa len pozrieť na Romčíka a na nášho synčeka, ktorí sú môj pevný bod, keď mám pocit, že sa už-už zlomím. Pozrieť sa dole, ku svojim nohám, kde sa nepatrne vlnia moje slovenské korene, na ktoré som nikdy nezanevrela, hoci mi je zo súčasných správ z domova úzko. Viem, že som presne tam, kde potrebujem byť. Že žiaden dobrý príbeh neexistuje bez zápletiek.

A že solené maslo nie je v porovnaní s pečenými baraními očami vlastne nič hrozné. :)