.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
.png)
Deň plný toho, čo milujem: jazvečík v posteli, loďky v Little Venice, pomalé babie leto v Maida Vale a domáca večera s priateľmi. A zažila som náhodné stretnutie s výstredným pánom, ktorý sa zapísal do Guinnessovej knihy rekordov!
Ráno som zaspala, dve noci bez poriadneho spánku si vybrali svoju daň - vstala som až o pol deviatej. Jess pracovala z domu, takže ma hneď ráno prišla pozdraviť a Nellie sa mi váľala po posteli a strkala mi ňufák do kufra. Moji chlapci a Fergy mi už poriadne chýbajú, takže som naozaj rada, že bývam u priateľov. Je to úplne iná skúsenosť ako byť niekde v hoteli a sama.
Vyrazila som vlakom a autobusom do Maida Vale, veľmi peknej a pokojnej časti Londýna, kde sa vždy rada prechádzam. Londýn je počas babieho leta neskutočne krásny a jemné jesenné odtiene mu veľmi pristanú. Je tu tiež málo turistov v porovnaní s centrom mesta. Než som sa dostala do mesta, bol už čas obeda, takže som si dala pizzu v maličkej talianskej reštaurácii Laville, ktorá sa nachádza priamo nad Regentovým kanálom na moste. Balkónik, kde som sedela, je rovno nad vodou, takže som pozorovala loďky a dala som si konvičku anglického čaju. Fúkal chladný vánok a čaj ma pekne zahrial.
Po obede som sa chvíľu len tak bezcieľne prechádzala, ale chuť na sladké ma zaviedla do pekárničky Gail’s, kde som si nedokázala odoprieť tradičný scone s clotted cream a džemom. Cítim sa trochu previnilo, pretože viem, že zo smotany ma bude bolieť brucho, som totiž citlivá na laktózu. Ale nevedela som odolať. Kým som sedela v pekárni a písala článok na blog, ku vedľajšiemu stolíku si sadol starý pán v obleku s červenou kravatou. Vytiahol maličký zápisník a začal ceruzkou skicovať ľudí okolo seba - babičku s vnukom, ktorí sedeli pri káve.
Usmieval sa pritom popod fúzy, až sa mu robili vrásky okolo očí a sem-tam si oblizol prst, aby kresbu vytieňoval. Vyzeral tak spokojne a vyrovnane, až mi to nedalo a oslovila som ho.
„Dobrý deň, prepáčte, že sa vnucujem, ale… vy ste umelec?”
„Áááááá, všimla ste si moje čarbanice? Ále, to nič nie je. Som predavač životného poistenia. Ale áno, rád kreslím ľudí, ktorí o tom nemajú ani šajnu.”
Bolo očividné, že pán o svojich skiciach rozpráva rád. Mal dokonca pripravený aj žartík: keď som sa ho na kresby opýtala, schválne zatvoril zápisník a otvoril ho na strane, kde mal načmáraného jednoduchého panáka.
„Mám podľa vás talent?” pýtal sa s iskrou v oku.
Pán sa mi predstavil ako Peter Rosengard a to, čo som o ňom v nasledujúcich minútach zistila, by vydalo na knižku. Veď jednu aj napísal, volá sa Talking to Strangers. Peter je držiteľ Guinnessovho rekordu za predaj najdrahšej životnej poistky na svete (naozaj je to pravda, medzitým som si ho vygooglila) a v Londýne založil úspešný klub Comedy Store.
„A to som chcel byť zubár! No teraz si vždy pri poháriku vína poviem: vďaka Bohu, že nie som! Vedela ste, že zubári majú najvyššiu mieru samovrážd zo všetkých povolaní?”
„Fíha, nie. To som netušila.”
„Máte deti?”
„Áno, mám malého syna.”
„A máte uzavretú životnú poistku? Niežeby som vám ju chcel predať, ale… z tohto sveta ešte nikto z nás neodišiel živý!”
Pán Rosengard mi o sebe prezradil, že si každé jedno ráno dáva raňajky v luxusnom hoteli Claridge’s a pochválil sa, že týchto raňajok už v jeho živote bolo viac ako 10 tisíc!
„V Claridge’s mi vždy držia stôl,” chválil sa. „Nemusím im volať, že chcem rezerváciu. Volám totiž iba vo vzácnych prípadoch, kedy viem, že NEprídem.”
Ktosi nás vyrušil pri rozhovore. Pani, ktorú Peter Rosengard kreslil, podišla k jeho stolu. Nič netušiac sa naňho usmiala žiarivým úsmevom a opýtala sa to isté, čo ja: či je umelec. Vôbec jej nenapadlo, že kreslil práve ju, samozrejme jej to hneď prezradil.
„To sme my?” vypleštila oči. „Úžasné! Vydržte, zavolám svojho vnuka. Je to tiež umelec.”
Po minúte sa ku nám pridal 25ročný Sonny, a pani sa predstavila ako Dr. Annette Lawson. Britská sociologička, feministická aktivistka a odborníčka na rovnosť pohlaví. Predsedníčka The Judith Trust, charitatívnej organizácie zameranej na zlepšenie života ľudí s mentálnym postihnutím a duševnými problémami. Napísala niekoľko socio-politických odborných kníh. Začínam si vážne myšlieť, že priťahujem zaujímavé príbehy.
Annette Lawsonová a pán Rosengard hneď našli spoločnú reč - obaja sú židovského pôvodu a pohybujú sa v podobných spoločenských kruhoch. Ja a Sonny sme celú dobu viac-menej iba počúvali. Peter vychvaľoval svoju dcéru, aktivistku Lily Dong Li Rosengardovú, odborníčku na rodovú spravodlivosť, ktorá sa venuje ľudským právam LGBTIQ+ komunít.
„Moja Lily nedávno vystúpila s príhovorom pred Organizáciou Spojených národov,” povedal Peter pyšne, „Študovala na Cambridge.”
„Vážne? To je super, ja sa tam chystám zajtra na výlet,” ozvala som sa a hneď som dostala hŕstku tipov, čo v Cambridge zažiť.
Keď sme sa rozlúčili, Peter Rosengard mi na seba dal e-mail.
„Ozvite sa, keď budete nabudúce v Londýne, dobre? Pozývam vás na raňajky do Claridge’s!”
Odišla som s pocitom, že ma Londýn dokáže vždy neuveriteľne prekvapiť. Stačí sa dávať do reči s ľuďmi okolo seba. V mysli mi utkvelo niečo, čo povedal Peter: Keď sa na niekoho usmejete, ten človek váš úsmev určite posunie ďalej. Takže váš úsmev môže za jeden deň obletieť celý svet!
Pešo som sa prešla do Little Venice, čo bolo iba kúsok. Potrebovala som tam natočiť video upútavku na svoju rozprávku Bertík a plávajúce kníhkuectvo, ktorá vyjde na konci októbra. Keď som mala hotové, naskočila som na double-decker a odviezla som sa na Victoriu a potom vlakom do Penge.
Doma ma už čakali Jess s Mylesom a Myles sa pustil do varenia. Ako prekvapenie mi pripravili domácu večeru - tradičné britské jedlo bangers & mash, čiže klobásky so zemiakovou kašou a zeleninou na pare (brokolica a hrášok). Celé to božsky voňalo a zalialo sa to hustou, šťavnatou omáčkou z výpeku (gravy). K jedlu sa dávala aj horčica, ale tej som ochutnala iba trošku, pretože britská chrenová horčica mi veľmi nechutí.
Po večeri sme sa pohodlne usadili a pozerali muzikál Hamilton - Jess ho ešte nevidela a ja ho milujem. Nestihli sme ho ale dopozerať, pretože Jess odlietala veľmi skoro ráno do Edinburghu na krst knihy. Pracuje ako editorka vo vydavateľstve Do Books a táto kniha bola prvá, ktorej bola samostatnou editorkou. To je jedna z milióna vecí, čo máme spoločné - lásku ku knihám. Dostala som od nej aj niekoľko tipov na dobré knižky, takže som mala v pláne si hneď druhý deň nejaké kúpiť, aby som mala čo čítať v lietadle.
A potom ma už čakala posteľ a sny o jesennom Londýne!
.png)
.png)
.png)
.png)
